Príspevky

Mier

  Kto po bojí volá, nemá ani páru čo znamená láska holá. Holá pravda, česť, cit, rešpekt to ju zdobí, je tak krásna avšak občas bolí, nie však ranou guľky spôsobenou, ale stratou našich blízkych, alebo aj nedôverou. Nechcem vašu ochranu, ktorá dvíha zbrane moci a čo v hlavách strach vyvolá, či už cez deň, či už v noci. Kde je láska prítomná tam netreba ochranu, tam sa ľudia srdcom vzoprú a spoločne povstanú. Ak mám padnúť v boji vymyslenom, nech sa páči, ale s hrdým mojim menom Nesiahnem však po zbrani čo mi možno život zachráni, lebo lásku zabil by som, ktorá útočila s veľkým desom. Des, ktorý Vy mocní vzbudzujete v ľuďoch, čo k nim láska nemá prístup pri vašich silných pudoch. Toto všetko národ bolí viete to, Vy vládne voly? Strkáte sa do rití kde volajú po bití, bez názoru občanov ženiete ich do války a kto sa Vám vzoprieť snaží tak je strojcom kritiky. Nie, to nie je kritika, ale slová pravdy pravej s úctou k láske danej. Láska je cit v ľuďoch, ktorý sa má velebiť a šíriť jej krásu

Rešpekt

  Som duša v živej bytosti žijúca na tejto planéte, ktorá je poznačená dobou, ale pevne si stojaca za svojimi rozhodnutiami a činmi, ktorým podstatu dáva cit. Je jedno, či som niektoré veci urobil, alebo neurobil správne, vždy boli podané tak ako ich moja hlava spracovala a telo, alebo slová im dali skutočnú podobu. Konám podľa rôznych situácii, ktoré mi prídu do cesty mojim životom. Podľa nich sa aj správam, rozhodujem a milujem. Reakcií na spôsob života, ktorý žijem je veľa, sú kladné a aj záporné čo je normálne, lebo každý vníma život a realitu inak. Osobne mi realita vôbec nevonia z dôvodu, že je plná lží, mamonu, podvodu, vodcovských bossov, ktorý sa hrajú, že im patrí celá zem. Preto prosím všetkých čo sa nestotožňujú s mojimi názormi aspoň o rešpekt, až Vám toto slovo vôbec niečo hovorí. Ale asi by malo, lebo sa s ním rozťahujete na každom kroku, len mi nejde do hlavy prečo si ho majú zaslúžiť iba vaše skutky. Myslíte si, že realita je iba taká ako ju vidíte Vy a vaši kumpáni? I

Duša

  Ako vždy ku koncu dňa zaujmem svoju polohu, vezmem do rúk telefón a nalistujem notes. Otvorím ho a rozhodujem sa, ktoré pochody dostanú možnosť pretvoriť ich do príspevku. Myšlienky sú ako jedno veľké mravenisko, kde ich kráľovnou si Ty. Je ich toľko, že je nemožné ich pospájať, vravím si keď začínam písať. Idem na to osvedčenou metódou, lebo tá ma nikdy nesklame. Vedomie prestáva vnímať okolie, priestor dostáva srdce a začne ich spájať ako vzorec DNA. Spomienka, myšlienka, predstava, ťuk.. Moja duša dostáva voľnosť a vystúpi. Hľadím na muža, ktorý sa sústredene venuje práci na telefóne, som to Ja, vlastne môj nositeľ. Ja letím niekam kde ma čaká opäť moja spriaznenosť, ktorá je tu od veku vekov. Ach, Ja osamelec, zabudol som sa Vám predstaviť, ospravedlňujem sa, ale nemám meno. Viete čo? Hovorte mi DUŠA. Nie, nie som duša osamelá, osamelý je môj nositeľ, ja mám ale spriaznenosť a práve tam mám teraz namierené. Nachádzam sa niekde kde človek nemá možnosť vstúpiť a práve tu sa stretá

Harmónia

  Je fascinujúce aké technológie dokáže ľudská bytosť vymyslieť a ako sa vie v týchto veciach zdokonaľovať. Ale na druhej strane je až nepochopiteľné, že napriek jej úžasným vedomostiam nedokáže prísť na to, ako zjednotiť svet v perfektnú harmóniu spolunažívania tu na zemi. Je to príliš jednoduché a nikto tomu nedáva váhu, lebo si myslí, že by nijako neoslnil. A pritom láska podávaná a prijímaná, je tá najúžasnejšia hmotná a nehmotná "vec", akú môže ľudská bytosť dať a prijať. Možno si poviete, že láska sa nedá nazvať hmotnou, ale môžme ju vidieť aj cítiť v našich rukách v podobe, objatia, pohľadenia, držania za ruky, Tu však vládnu iné priority, ktoré nám zasahujú do našich myšlienok, ako tie citovo vyvolané. Cit a ľudskosť sa vytráca každou generáciou a je to čím ďalej viac viditeľné, v poslednej dobe až alarmujúco. Tu by sa mal dvíhať varovný prst a hľadať riešenia, lebo aký je človek vo vnútri, také sú jeho skutky a spôsob života. Človek sa zdokonaľuje, ale citovo blbne.

Poslanie

  Prestali ste veriť sami sebe, robiť to čo sami chcete až tak, že počúvate tých čo nechápete. Odovzdali ste im svoje životy, s vierou, že ukážu Vám svet plný slobody a vlastné Ja ste odhodili za ploty. Nešlapete vlastnú cestu ani kroky k svojmu miestu, ale lajnu hnusnej stoky kde udáva systém kroky. Veríte tím, ktorí lásku ničia, ktorí na ľud zbrane týčia, ktorí bez hanby a svedomia posielajú vaše deti do boja. Nedajú Vám milé slová, ani lásku, ktorá šťastím volá, iba príkazy a zákazy čo Vám myseľ nakazí. Prečo ste tu, prečo ste sa narodili, prečo i Vy potomkov ste porodili? Pre hovädá z vyšších radov, pre mocných čo na vládcov sa hrajú, pre tých čo na rukách krv miliónov ľudí majú? Zastavte sa, zamyslite, je to vážne to čo chcete? Načo svetu armády veď má to byť zem slobody, taká kde sa bytosť živá, nebála leč šťastne žila. Je snáď u Vás na mieste radovať sa z víťazstva, v ktorom padli ľudské telá čo ich matka šťastne porodila, iba preto, že tí čo im tak veríte a delia rôzne národy,

Tretia ríša:

  Covid pas, ako doklad novodobého fašizmu, ktorý nikdy neskončil. Malo tomu tak byť po páde tretej ríše a porážky Nemecka, ale v skutku sa tak nikdy nestalo. Mocnosti tohto skorumpovaného sveta ukončením války, len utíšili ľud a dali mu možnosť znova sa postaviť na nohy, aby vybudoval čo rozbombardovali. Myšlienka tretej ríše však zostala a čakala na jej sofistikovanejšiu verziu, ktorá v tichosti prenikala medzi ľudí. Vyvolení musia rozdeliť ľudstvo na tých, ktorí im slúžia a tých, ktorí sa im priečia. Ale ako, keď ich nevedia rázom indentifikovať? Každý dostal možnosť výberu, na ktorú stranu sa pridá tým, že buď je za vakcínu, lebo nie. Má to byť "archa" diabla na zemi. Služobníci budú mať väčšie práva a zbytok zostane vyčlenení zo "spoločnosti". Márna je snaha jedincov, ktorý vidia veci inak a ich názory sú považované ako konšpiračné teórie, lebo v hlavách národov je od malička vštepený chod systému a ten im bráni k pochopeniu skutočnej pravdy. Systém si Vás kúpi

Zákon prírody:

  Systém- stvoril si vírus, ktorý má zložiť slabších jedincov, za účelom preriedenia ľudstva a privlastniť si už nie len územia, ale aj bytosti (Ľudí). V našich radoch sú však silný jedinci. Nevládnu silou mocností, ako ty ovládaš svoj dav, ale silou duševnou, silnou psychikou a oveľa väčšou inteligenciou. Sme schopní samouzdrovavania a dokážeme si vytvoriť imunitu voči tvojim zákerným hrám. Máme po boku aj vieru, ktorá vyznáva naše všemohúce Ja. Jediné čo nie je možné v ľudských silách zmeniť, je zákon prírody a jej chod. Je však ale zaujímavé, že máme schopnosť zničiť túto krásnu zem. Mocní si myslia, že sú nezničiteľný, veľkomožne sa rozťahujú, privlastňujú a delia si územia, obchodujú so zdrojmi tejto planéty ako by im patrila. Zabúdajú však na jedno, zákon prírody nie je právny zákon. Majte sa na pozore svetové mocnosti, politické svinstvá, mediálne hyeny, celosvetové korporácie, "alias systém" My o tebe vieme, lebo si všade vôkol nás a taktiež vnímame a cítime tvoje zr

Milujem

  Do žíl sa mi láska vlieva tečie telom a bez cieľa. Farba jej je červená krv tak nie je zelená. Zelený je štvorlístok, ktorý v šťastie mení tak jej tok. Jej prameň je pod kosťou obalený hrdosťou. Niekedy aj stagnuje mierne vľavo nám bije. Meno jeho srdce je, ktoré lásku vždy hreje. Každý po nej túžime s ňou sa veľmi zblížime. Veľa pre nás znamená láska v žilách odená. Sám sa týmto citom riadim, veľmi ľúbim, občas žiarlim. Egom sa ja posťažujem láskou ho však prevalcujem. Nemôžem sa veľmi škrieť nechávať ju vo mne mrieť. Budem milý, pochopím ťa, šťastím svojim naplním ťa. Viem že mi ju opätuješ, Ja ti verím, veď Ty vieš. Dôvera je viera skrytá v láske veľmi dôležitá. A tak s kľudom teraz ležím mysľou k tebe v diaľu bežím. V polke cesty zastavím s tou tvojou sa prepojìm. Obaja tak zistíme, že na seba myslíme. Srdce stláča divný tlak našej lásky je to znak. Chýbaš mi jak nikto iný je to láska bez príčiny. Citom ona miluje v jeden celok spojuje. Bol som Ja a bola Ty, zrazu sme však krásne

Ovečky

Národ chtíčom opantaný kde podstatu hmotné čaše tvoria. V okovách doby spútaný čaká na rozkazy z vrchu. Neveriac svojim predstavám verí tomu čo mu káže iný. Nemá potrebu žiť svoj život, lebo v skutku nevie ako by to dopadlo. Bojí sa, boji sa stáť na vlastných nohách a bojí sa veriť svojim myšlienkam a predstavám. Sú pre neho fantáziou, ktorá vraj nie je reálna a je skôr pre deti. Nevie však, že fantázia a rozprávky nie sú preto, aby deti zaspali, ale preto, aby sa dospelí zobudili. Bojí sa ísť vlastnou cestou a tak kráča tou vyšlapanou mysliac si, že v nej je istota. Občas sa mu prihodí, ze na malý moment istotu vystrieda neistota, ktorú mu privodí jeho vlastná myšlienka a tak báda a hľadá krokmi pevnú pôdu. Vždy ale cúvne radšej späť, lebo myšlienky, ktoré vytvoril on sám sú neisté a tak balancuje. Neverí si, neverí, že jeho kroky môžu byt iné ako kroky, ktoré už vyšlapali ostatné ovečky. Neverí, že existuje aj niečo iné ako to čo mu je neustále dovolené vidieť. Nevie čo je skutočná v

Servítka

Obraz
Dnes je opäť jeden z dní v hlave znie hlas čarovný. Viem čo v daný moment podniknúť musím niekam uniknúť. Nie, neberte to doslovne ja robím to vedome. Vôkol hlavy v bdelosti vznášajú sa bytosti. Nevidno ich voľným okom prišli z diaľky veľkým skokom. Priletia vždy v pravú chvíľ keď som v poho tak sa skryjú. Teraz však som rozhádzaný so životom pohádaný. Musím preto rýchlo ísť k miestu svojmu opäť prísť. Bez váhania, bez meškania poberám sa vyznať priania. Vyjdem mierne stúpanie tajomno mnou zavanie. Na vrchole tohto valu zostanem stáť s dušu malú. Rozhliadnem sa po okolí myšlienka si miesto volí. Vybrala si lavičku takú bežnú maličkú. Zìdem teda dolu k nej sadnúť si je najmenej. Sedím na nej a čas plynie mierny vánok sa mnou ženie. Cítim ako ku mne niekto sadá voľné miesto pri mne hľadá. Nie som síce žiadny vedec, ale citom vnímam, je to otec. Nebo jasné, hreje slnko v srdci zaznie, ahoj synko. Možno ťažko pochopiť, ale jeho dušu viem k sebe privodiť. Rozprávame spolu bežne slová pravdy

Ticho

Obraz
  Je niečo nad ránom, snažím sa stále zaspať, ale nejde to. Mám pocit, že na mne leží ťarcha celého ľudstva. Mátam rukou vedľa seba, že niekoho spiaceho vedľa mňa v spánku objímem, šepnem Milujem Ťa a s pocitom bezpečia zaspím. Mátam, ale zbytočne, nič len prázdno. A tak siahnem po mobile, že niekomu napíšem Milujem Ťa, s tým, že si to ráno prečíta s úsmevom na tvári, ja s pocitom bezpečia zaspím a po zobudení si prečítam jednoduché, aj ja teba. Listujem zoznamom, ale zbytočne, nemám komu. Nie, nie je to o trápení sa kôli osobe po ktorej v mojom srdci zostala spúšť. Je to o tom, že tieto slová potrebujem niekomu hovoriť. Niekomu, kto by ma chcel takého aký v skutku som. Či už som starší, či už toleroval moje nálady, či už poznal moje rany a vedel ma pochopiť. Lebo aj keď v daný moment ak mu to v spánku šepnem, alebo pošlem sms do spiaceho mobilu, síce nevníma, ale naplní to mňa a tým pádom aj jeho. Jednoduché prepojenie ozajstnej lásky s obyčajným jednoduchým skutkom. Prečo nie je