Príspevky

Zobrazujú sa príspevky z dátumu október, 2021

Mier

  Kto po bojí volá, nemá ani páru čo znamená láska holá. Holá pravda, česť, cit, rešpekt to ju zdobí, je tak krásna avšak občas bolí, nie však ranou guľky spôsobenou, ale stratou našich blízkych, alebo aj nedôverou. Nechcem vašu ochranu, ktorá dvíha zbrane moci a čo v hlavách strach vyvolá, či už cez deň, či už v noci. Kde je láska prítomná tam netreba ochranu, tam sa ľudia srdcom vzoprú a spoločne povstanú. Ak mám padnúť v boji vymyslenom, nech sa páči, ale s hrdým mojim menom Nesiahnem však po zbrani čo mi možno život zachráni, lebo lásku zabil by som, ktorá útočila s veľkým desom. Des, ktorý Vy mocní vzbudzujete v ľuďoch, čo k nim láska nemá prístup pri vašich silných pudoch. Toto všetko národ bolí viete to, Vy vládne voly? Strkáte sa do rití kde volajú po bití, bez názoru občanov ženiete ich do války a kto sa Vám vzoprieť snaží tak je strojcom kritiky. Nie, to nie je kritika, ale slová pravdy pravej s úctou k láske danej. Láska je cit v ľuďoch, ktorý sa má velebiť a šíriť jej krásu

Rešpekt

  Som duša v živej bytosti žijúca na tejto planéte, ktorá je poznačená dobou, ale pevne si stojaca za svojimi rozhodnutiami a činmi, ktorým podstatu dáva cit. Je jedno, či som niektoré veci urobil, alebo neurobil správne, vždy boli podané tak ako ich moja hlava spracovala a telo, alebo slová im dali skutočnú podobu. Konám podľa rôznych situácii, ktoré mi prídu do cesty mojim životom. Podľa nich sa aj správam, rozhodujem a milujem. Reakcií na spôsob života, ktorý žijem je veľa, sú kladné a aj záporné čo je normálne, lebo každý vníma život a realitu inak. Osobne mi realita vôbec nevonia z dôvodu, že je plná lží, mamonu, podvodu, vodcovských bossov, ktorý sa hrajú, že im patrí celá zem. Preto prosím všetkých čo sa nestotožňujú s mojimi názormi aspoň o rešpekt, až Vám toto slovo vôbec niečo hovorí. Ale asi by malo, lebo sa s ním rozťahujete na každom kroku, len mi nejde do hlavy prečo si ho majú zaslúžiť iba vaše skutky. Myslíte si, že realita je iba taká ako ju vidíte Vy a vaši kumpáni? I

Duša

  Ako vždy ku koncu dňa zaujmem svoju polohu, vezmem do rúk telefón a nalistujem notes. Otvorím ho a rozhodujem sa, ktoré pochody dostanú možnosť pretvoriť ich do príspevku. Myšlienky sú ako jedno veľké mravenisko, kde ich kráľovnou si Ty. Je ich toľko, že je nemožné ich pospájať, vravím si keď začínam písať. Idem na to osvedčenou metódou, lebo tá ma nikdy nesklame. Vedomie prestáva vnímať okolie, priestor dostáva srdce a začne ich spájať ako vzorec DNA. Spomienka, myšlienka, predstava, ťuk.. Moja duša dostáva voľnosť a vystúpi. Hľadím na muža, ktorý sa sústredene venuje práci na telefóne, som to Ja, vlastne môj nositeľ. Ja letím niekam kde ma čaká opäť moja spriaznenosť, ktorá je tu od veku vekov. Ach, Ja osamelec, zabudol som sa Vám predstaviť, ospravedlňujem sa, ale nemám meno. Viete čo? Hovorte mi DUŠA. Nie, nie som duša osamelá, osamelý je môj nositeľ, ja mám ale spriaznenosť a práve tam mám teraz namierené. Nachádzam sa niekde kde človek nemá možnosť vstúpiť a práve tu sa stretá

Harmónia

  Je fascinujúce aké technológie dokáže ľudská bytosť vymyslieť a ako sa vie v týchto veciach zdokonaľovať. Ale na druhej strane je až nepochopiteľné, že napriek jej úžasným vedomostiam nedokáže prísť na to, ako zjednotiť svet v perfektnú harmóniu spolunažívania tu na zemi. Je to príliš jednoduché a nikto tomu nedáva váhu, lebo si myslí, že by nijako neoslnil. A pritom láska podávaná a prijímaná, je tá najúžasnejšia hmotná a nehmotná "vec", akú môže ľudská bytosť dať a prijať. Možno si poviete, že láska sa nedá nazvať hmotnou, ale môžme ju vidieť aj cítiť v našich rukách v podobe, objatia, pohľadenia, držania za ruky, Tu však vládnu iné priority, ktoré nám zasahujú do našich myšlienok, ako tie citovo vyvolané. Cit a ľudskosť sa vytráca každou generáciou a je to čím ďalej viac viditeľné, v poslednej dobe až alarmujúco. Tu by sa mal dvíhať varovný prst a hľadať riešenia, lebo aký je človek vo vnútri, také sú jeho skutky a spôsob života. Človek sa zdokonaľuje, ale citovo blbne.

Poslanie

  Prestali ste veriť sami sebe, robiť to čo sami chcete až tak, že počúvate tých čo nechápete. Odovzdali ste im svoje životy, s vierou, že ukážu Vám svet plný slobody a vlastné Ja ste odhodili za ploty. Nešlapete vlastnú cestu ani kroky k svojmu miestu, ale lajnu hnusnej stoky kde udáva systém kroky. Veríte tím, ktorí lásku ničia, ktorí na ľud zbrane týčia, ktorí bez hanby a svedomia posielajú vaše deti do boja. Nedajú Vám milé slová, ani lásku, ktorá šťastím volá, iba príkazy a zákazy čo Vám myseľ nakazí. Prečo ste tu, prečo ste sa narodili, prečo i Vy potomkov ste porodili? Pre hovädá z vyšších radov, pre mocných čo na vládcov sa hrajú, pre tých čo na rukách krv miliónov ľudí majú? Zastavte sa, zamyslite, je to vážne to čo chcete? Načo svetu armády veď má to byť zem slobody, taká kde sa bytosť živá, nebála leč šťastne žila. Je snáď u Vás na mieste radovať sa z víťazstva, v ktorom padli ľudské telá čo ich matka šťastne porodila, iba preto, že tí čo im tak veríte a delia rôzne národy,