Žezlo a jablko

  Degradovali ste slobodu, zneužili pravdu, ponížili lásku, zabili vieru, ukradli šťastie národu slovenskému. Kto Vám dal právo na tieto neľudské činy?! Aké právo Vás chráni pred zodpovednosťou za tieto činy?! Prečo sa pcháte do každej riti, ktorá Vás osloví, aby ste plnili rozkazy mocných hrajúcich sa na vlastníkov planéty Zem?! Rozhodovať za všetok národ bez ohľadu na to, aký má názor?! Hráte sa na rodičov celej republiky?! Máte potrebu nadriadenosti?! Vidím len jeden dôvod, že Vás nikto nikdy nepočúval, lebo ste vo svojom živote neboli schopní vybudovať si rešpekt a tiež rešpektovať názory druhých. Vašu zakomplexovanosť si teraz búrite na nevinných bytostiach. Ste zbabelci, ktorí sa boja postaviť mocným a chrániť svoj národ pred vonkajšími vplyvmi. Prečo nemôžme byť proste iní ako zbytok sveta? Vaša inteligencia sa rovná Vašej odvahe, postaviť sa zoči voči pred národ a odhaliť skutočnú pravdu o vládnucich politických systémoch. Ste špina na zemi, ktorá ju zasvinila tak, že pre ňu ni

Duša

 Ako vždy ku koncu dňa zaujmem svoju polohu, vezmem do rúk telefón a nalistujem notes. Otvorím ho a rozhodujem sa, ktoré pochody dostanú možnosť pretvoriť ich do príspevku. Myšlienky sú ako jedno veľké mravenisko, kde ich kráľovnou si Ty.

Je ich toľko, že je nemožné ich pospájať, vravím si keď začínam písať. Idem na to osvedčenou metódou, lebo tá ma nikdy nesklame.
Vedomie prestáva vnímať okolie, priestor dostáva srdce a začne ich spájať ako vzorec DNA.
Spomienka, myšlienka, predstava, ťuk..
Moja duša dostáva voľnosť a vystúpi.
Hľadím na muža, ktorý sa sústredene venuje práci na telefóne, som to Ja, vlastne môj nositeľ.
Ja letím niekam kde ma čaká opäť moja spriaznenosť, ktorá je tu od veku vekov.
Ach, Ja osamelec, zabudol som sa Vám predstaviť, ospravedlňujem sa, ale nemám meno. Viete čo? Hovorte mi DUŠA.
Nie, nie som duša osamelá, osamelý je môj nositeľ, ja mám ale spriaznenosť a práve tam mám teraz namierené.
Nachádzam sa niekde kde človek nemá možnosť vstúpiť a práve tu sa stretám s tebou.
Je tu tma, ticho a nie je tu obmedzený priestor a ani možnosti. Nie sú tu zákazy, príkazy a ani pravidlá.
Je tu len nekonečné množstvo maličkých trblietavých svetielok .Človek by si myslel, že je nemožné nájsť v tom nekonečne to čo hľadá. Ale pre nás duše nemožné neexistuje.
Prichádza okamih keď sa spojíme. Konečne spolu, prebehne nositeľovi hlavou. Ale nami prebehne iba akýsi impulz. Volajme ho láska.
Viete my duše nevieme hovoriť, my nemáme reč, ale máme CIT.
Naša komunikácia spočíva v citovom spojení.
Tu netreba slová, tu stačí len byť spolu a to práve sme.
Veľa z Vás isto pozná ten pocit keď si povie, len keby si tu bol(a), len keby si sedel(a) vedľa mňa, nič by si nemusel(a), ani slovko vydať, stačí keď si pri mne.
Toto nepotrebuje dlhú úvahu prečo to tak je. Ide o citové spojenie kde komunikujú duše a nie hlava.
Presne takto isto sa Ja, duša môjho nositeľa stretávam s dušou mojej vyvolenej.
Impulzy, ktoré pri spojení súčasne vydávame, zasahujú srdcia oboch milovaných. Odtiaľ pulzujú celým našim telom, ale tvorivosť im dáva myseľ. A tam nastáva u mnohých zmätok(viď príspevok nositeľ).
Ja si chcem ale dnes a vlastne ako každý deň užiť city a nie zmätok.
Vznášam sa pri tebe, môj nositeľ príjma signály a tvorí.
Sedíš naproti mne a hladìš mi do očí. Pýtam sa čo tam vidíš? Ale Ty si ticho, bez odpovede. Fajn nič sa nedeje, vyberám spomienku, ktorou si mi odpovedala pri našej prvej večere, opätovne to precítim a idem ďalej.
Sme v aute a veziem ťa niekam, v hlave mi začnú znieť zvuky nezapnutého pásu, Domi zapáš sa, nie! Domi, daj si pás! Ale ty moje slová ignoruješ ďalej ako aj v reále a ešte sa pri tom usmievaš. A vraj kto je tu rebel, pobavím sa na tom tak ako vždy keď k tomu prišlo a pokračujem.
Stojíme na parkovisku neďaleko reštaurácie kde sme boli na obed aj s tvojimi kamarátkami. Držíme sa za ruky, hladìme na seba a Ja v tvojich očiach vidím to prečo sa ten moment deje. Vidím na dno tvojej duše kde je vyryté moje meno a pod ním Milujem Ťa.
Ty to ale nevyslovíš, lebo v ten moment vieš, že sa na dlhý čas vidíme naposledy.
Padne posledná pusa, posledný pohľad, posledné zamávanie cez okno auta a ja sa vraciam späť k svojmu nositeľovi.
Vznášam sa nad ním a chvíľku ho sledujem.
Má jemný úškrn, z ľavého oka mu po líci steká mala slzička a prsty strácajú na intenzite ťukania do mobilu. Ja cítim, že je to šťastie a nie smútok a tak s pokojom zaujímam svoje miesto. On to vie a naberá plné vedomie.
Pýtate sa ako znášam bolesť odlúčenia?
Práve tak ako ste sa dočítali v tomto príspevku. Drvivá väčšina z Vás ma nepochopí, ale ani to neočakávam. Môj život spočíva v tom, že žijem vo viere v niečo čo možno dáva istý zmysel, ale je ťažké to prijať. Formujem svoju dušu tak, aby putovala ďalšími životmi vo viere v lásku a slobody, či už vo všeobecnom poňatí, alebo spriaznenosti s dušou konkrétnej osoby.
Možno sa teraz daná osoba bráni citom, ale raz ich isto s láskou príjme. Či to bude ešte v tomto bytí na zemi, alebo v tom ďalšom je otázne.
Ja ale viem, že raz isto.....

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Zodpovednosť:

Pohľad(vyššia moc):

Ovečky