Mier

  Kto po bojí volá, nemá ani páru čo znamená láska holá. Holá pravda, česť, cit, rešpekt to ju zdobí, je tak krásna avšak občas bolí, nie však ranou guľky spôsobenou, ale stratou našich blízkych, alebo aj nedôverou. Nechcem vašu ochranu, ktorá dvíha zbrane moci a čo v hlavách strach vyvolá, či už cez deň, či už v noci. Kde je láska prítomná tam netreba ochranu, tam sa ľudia srdcom vzoprú a spoločne povstanú. Ak mám padnúť v boji vymyslenom, nech sa páči, ale s hrdým mojim menom Nesiahnem však po zbrani čo mi možno život zachráni, lebo lásku zabil by som, ktorá útočila s veľkým desom. Des, ktorý Vy mocní vzbudzujete v ľuďoch, čo k nim láska nemá prístup pri vašich silných pudoch. Toto všetko národ bolí viete to, Vy vládne voly? Strkáte sa do rití kde volajú po bití, bez názoru občanov ženiete ich do války a kto sa Vám vzoprieť snaží tak je strojcom kritiky. Nie, to nie je kritika, ale slová pravdy pravej s úctou k láske danej. Láska je cit v ľuďoch, ktorý sa má velebiť a šíriť jej krásu

Servítka


Dnes je opäť jeden z dní v hlave znie hlas čarovný.

Viem čo v daný moment podniknúť musím niekam uniknúť.
Nie, neberte to doslovne ja robím to vedome.
Vôkol hlavy v bdelosti vznášajú sa bytosti.
Nevidno ich voľným okom prišli z diaľky veľkým skokom.
Priletia vždy v pravú chvíľ keď som v poho tak sa skryjú.
Teraz však som rozhádzaný so životom pohádaný.
Musím preto rýchlo ísť k miestu svojmu opäť prísť.
Bez váhania, bez meškania poberám sa vyznať priania.
Vyjdem mierne stúpanie tajomno mnou zavanie.
Na vrchole tohto valu zostanem stáť s dušu malú.
Rozhliadnem sa po okolí myšlienka si miesto volí.
Vybrala si lavičku takú bežnú maličkú.
Zìdem teda dolu k nej sadnúť si je najmenej.
Sedím na nej a čas plynie mierny vánok sa mnou ženie.
Cítim ako ku mne niekto sadá voľné miesto pri mne hľadá.
Nie som síce žiadny vedec, ale citom vnímam, je to otec.

Nebo jasné, hreje slnko v srdci zaznie, ahoj synko.

Možno ťažko pochopiť, ale jeho dušu viem k sebe privodiť.
Rozprávame spolu bežne slová pravdy sú tak nežné.
Vždy ma k slzám dojímajú keď ma duchom objímajú.
Vie ma však aj pokarhať k pokore tak popohnať.
K poznaniu ma vždy smeruje moju vieru upevňuje.
Mám ho všade jeho gén v dedičnosti fenomén.
A tak žijem s hrdosťou naša púť je večnosťou.
Poďme ale ďalej včasne podstatu dať tejto básne.
Nebudem dnes rozpisovať, o čom s ním chcem debatovať.
Priania moje nechám skryté, ale zostávajú vierou vité.
Kto ma číta ten už vie a tak trošku rozumie.
Miesto kde som teraz s ním je staroveký cintorín.
Neleží tu jeho telo to inde sa v prach obrátilo.
Ale je tu vyššia moc kde je duší hodne moc.
Stačí ak v nich veríte myšlienky hneď meníte.
Teraz moju pozornosť má len jedna osobnosť.
Ako ste už v rýme našli prítomnosť mi otec krášli.
Rozhovor však bude končiť budeme sa musieť lúčiť.
V hrudi pichá sťa by meče po tvári mi slza tečie.
V tom sa v ľavo otočím svoj zrak k tráve odbočím.
Hľadím na ňu zamyslene vidím na nej niečo čierne.
Zodvihnem to a už tuším, že z papiera niečo držím.
Mráz mnou mierne preniká je to čierna servítka.
Privriem jemne oči mokrè servítka mi slzy zotrie.
Tu prichádza pochopenie názov básne a jej znenie.
Ak podstata Vám uniká aspoň názov nech Vám v očiach zabliká.
Možno aj v ňom ju nájdete keď hlbšie mysľou zájdete.
Toto nie je o smútku, ale viere a skutku.
Ja som veril, že tam je, chcete dôkaz?
tak tu je

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rešpekt

Mier

Charakter