Ovečky

Národ chtíčom opantaný kde podstatu hmotné čaše tvoria.

V okovách doby spútaný čaká na rozkazy z vrchu.

Neveriac svojim predstavám verí tomu čo mu káže iný.

Nemá potrebu žiť svoj život, lebo v skutku nevie ako by to dopadlo.

Bojí sa, boji sa stáť na vlastných nohách a bojí sa veriť svojim myšlienkam a predstavám.

Sú pre neho fantáziou, ktorá vraj nie je reálna a je skôr pre deti.

Nevie však, že fantázia a rozprávky nie sú preto, aby deti zaspali, ale preto, aby sa dospelí zobudili.

Bojí sa ísť vlastnou cestou a tak kráča tou vyšlapanou mysliac si, že v nej je istota.

Občas sa mu prihodí, ze na malý moment istotu vystrieda neistota, ktorú mu privodí jeho vlastná myšlienka a tak báda a hľadá krokmi pevnú pôdu.

Vždy ale cúvne radšej späť, lebo myšlienky, ktoré vytvoril on sám sú neisté a tak balancuje.

Neverí si, neverí, že jeho kroky môžu byt iné ako kroky, ktoré už vyšlapali ostatné ovečky.

Neverí, že existuje aj niečo iné ako to čo mu je neustále dovolené vidieť.

Nevie čo je skutočná viera, verí len tej, ktorej ho naučili.

Národ nevie, že viera je on sám tak ako je aj bohom a láskou.

Národ sa pasie na pastvinách a čaká na príkazy a zákazy svojho vládcu.