Príspevky

Žezlo a jablko

  Degradovali ste slobodu, zneužili pravdu, ponížili lásku, zabili vieru, ukradli šťastie národu slovenskému. Kto Vám dal právo na tieto neľudské činy?! Aké právo Vás chráni pred zodpovednosťou za tieto činy?! Prečo sa pcháte do každej riti, ktorá Vás osloví, aby ste plnili rozkazy mocných hrajúcich sa na vlastníkov planéty Zem?! Rozhodovať za všetok národ bez ohľadu na to, aký má názor?! Hráte sa na rodičov celej republiky?! Máte potrebu nadriadenosti?! Vidím len jeden dôvod, že Vás nikto nikdy nepočúval, lebo ste vo svojom živote neboli schopní vybudovať si rešpekt a tiež rešpektovať názory druhých. Vašu zakomplexovanosť si teraz búrite na nevinných bytostiach. Ste zbabelci, ktorí sa boja postaviť mocným a chrániť svoj národ pred vonkajšími vplyvmi. Prečo nemôžme byť proste iní ako zbytok sveta? Vaša inteligencia sa rovná Vašej odvahe, postaviť sa zoči voči pred národ a odhaliť skutočnú pravdu o vládnucich politických systémoch. Ste špina na zemi, ktorá ju zasvinila tak, že pre ňu ni

Milujem

  Do žíl sa mi láska vlieva tečie telom a bez cieľa. Farba jej je červená krv tak nie je zelená. Zelený je štvorlístok, ktorý v šťastie mení tak jej tok. Jej prameň je pod kosťou obalený hrdosťou. Niekedy aj stagnuje mierne vľavo nám bije. Meno jeho srdce je, ktoré lásku vždy hreje. Každý po nej túžime s ňou sa veľmi zblížime. Veľa pre nás znamená láska v žilách odená. Sám sa týmto citom riadim, veľmi ľúbim, občas žiarlim. Egom sa ja posťažujem láskou ho však prevalcujem. Nemôžem sa veľmi škrieť nechávať ju vo mne mrieť. Budem milý, pochopím ťa, šťastím svojim naplním ťa. Viem že mi ju opätuješ, Ja ti verím, veď Ty vieš. Dôvera je viera skrytá v láske veľmi dôležitá. A tak s kľudom teraz ležím mysľou k tebe v diaľu bežím. V polke cesty zastavím s tou tvojou sa prepojìm. Obaja tak zistíme, že na seba myslíme. Srdce stláča divný tlak našej lásky je to znak. Chýbaš mi jak nikto iný je to láska bez príčiny. Citom ona miluje v jeden celok spojuje. Bol som Ja a bola Ty, zrazu sme však krásne

Ovečky

Národ chtíčom opantaný kde podstatu hmotné čaše tvoria. V okovách doby spútaný čaká na rozkazy z vrchu. Neveriac svojim predstavám verí tomu čo mu káže iný. Nemá potrebu žiť svoj život, lebo v skutku nevie ako by to dopadlo. Bojí sa, boji sa stáť na vlastných nohách a bojí sa veriť svojim myšlienkam a predstavám. Sú pre neho fantáziou, ktorá vraj nie je reálna a je skôr pre deti. Nevie však, že fantázia a rozprávky nie sú preto, aby deti zaspali, ale preto, aby sa dospelí zobudili. Bojí sa ísť vlastnou cestou a tak kráča tou vyšlapanou mysliac si, že v nej je istota. Občas sa mu prihodí, ze na malý moment istotu vystrieda neistota, ktorú mu privodí jeho vlastná myšlienka a tak báda a hľadá krokmi pevnú pôdu. Vždy ale cúvne radšej späť, lebo myšlienky, ktoré vytvoril on sám sú neisté a tak balancuje. Neverí si, neverí, že jeho kroky môžu byt iné ako kroky, ktoré už vyšlapali ostatné ovečky. Neverí, že existuje aj niečo iné ako to čo mu je neustále dovolené vidieť. Nevie čo je skutočná v

Servítka

Obraz
Dnes je opäť jeden z dní v hlave znie hlas čarovný. Viem čo v daný moment podniknúť musím niekam uniknúť. Nie, neberte to doslovne ja robím to vedome. Vôkol hlavy v bdelosti vznášajú sa bytosti. Nevidno ich voľným okom prišli z diaľky veľkým skokom. Priletia vždy v pravú chvíľ keď som v poho tak sa skryjú. Teraz však som rozhádzaný so životom pohádaný. Musím preto rýchlo ísť k miestu svojmu opäť prísť. Bez váhania, bez meškania poberám sa vyznať priania. Vyjdem mierne stúpanie tajomno mnou zavanie. Na vrchole tohto valu zostanem stáť s dušu malú. Rozhliadnem sa po okolí myšlienka si miesto volí. Vybrala si lavičku takú bežnú maličkú. Zìdem teda dolu k nej sadnúť si je najmenej. Sedím na nej a čas plynie mierny vánok sa mnou ženie. Cítim ako ku mne niekto sadá voľné miesto pri mne hľadá. Nie som síce žiadny vedec, ale citom vnímam, je to otec. Nebo jasné, hreje slnko v srdci zaznie, ahoj synko. Možno ťažko pochopiť, ale jeho dušu viem k sebe privodiť. Rozprávame spolu bežne slová pravdy

Ticho

Obraz
  Je niečo nad ránom, snažím sa stále zaspať, ale nejde to. Mám pocit, že na mne leží ťarcha celého ľudstva. Mátam rukou vedľa seba, že niekoho spiaceho vedľa mňa v spánku objímem, šepnem Milujem Ťa a s pocitom bezpečia zaspím. Mátam, ale zbytočne, nič len prázdno. A tak siahnem po mobile, že niekomu napíšem Milujem Ťa, s tým, že si to ráno prečíta s úsmevom na tvári, ja s pocitom bezpečia zaspím a po zobudení si prečítam jednoduché, aj ja teba. Listujem zoznamom, ale zbytočne, nemám komu. Nie, nie je to o trápení sa kôli osobe po ktorej v mojom srdci zostala spúšť. Je to o tom, že tieto slová potrebujem niekomu hovoriť. Niekomu, kto by ma chcel takého aký v skutku som. Či už som starší, či už toleroval moje nálady, či už poznal moje rany a vedel ma pochopiť. Lebo aj keď v daný moment ak mu to v spánku šepnem, alebo pošlem sms do spiaceho mobilu, síce nevníma, ale naplní to mňa a tým pádom aj jeho. Jednoduché prepojenie ozajstnej lásky s obyčajným jednoduchým skutkom. Prečo nie je

Maska

Ležiac mlčky hore znak rukou kryjem očný zrak. V druhej ruke niečo syčí pozriem na ňu a vidím, ako sa v nej maska týči. Hladíme si do očí, môj hlas rázne zakričí. Kto si? Ty tvár bez úst a dierami na oči?. Nekrič po mne, udrž kľud, chcem Ti pomoc ponúknuť.  Ja prichádzam vážne v mieri vyplním ti chtìču diery.  Akú pomoc ponúkaš a čo za ňu vyžiadaš?  Ja môžem Ti veľa dať budem tvoju myseľ ovládať. Žiadam za to iba jedno, tvoju tvár, ale neboj len tak striedmo. Nač ti moja myseľ bude? Veď je jasná a vždy v kľude. Naplním ju bohatstvom, krásou a aj mocnosťou. Nebažím ja po honose, vládnuť, kradnúť, nosiť štetky na podnose. Kupovať si kamarátov otáčacìch rúb a líc kabátov. Nechcem kŕmiť ľudí lžou ako parťák debilov. Nemusíš ma stále nosiť môžeš ďalej srdcom kosiť. Srdcom zlákaš hlavou skutok spáchaš. Čo to bude za skutok keď ty tomu dáš pohnútok? Nevieš o čo prichádzaš takto seba okrádaš. Čo si kradnem maska tupà? Jak si špatná tak si hlúpa. Okrádaš sa o pocity, ktoré vládnu v tomto bytí.

Jedna láska

Obraz
Kde bolo tam bolo bola raz jedna láska. Kade tade chodila, šťastie ľuďom vodila. Túlala sa vesmírom z roztiahnutým úsmevom. Jej náruč je obrovská a hodnosť až kráľovská. Ako si tak poletuje planétu zem opatruje. Z vrchu hľadí na dno zeme vidí srdce opustené. Tvár tohoto nositeľa je tak veľmi zarmútená. Telo leží bezvládne lásku smútok zasiahne. Z hlavy tejto bytosti cítiť signál hodnosti. Túži po mne, myseľ vie, láska si tak odpovie. Každá jeho spomienka je základná myšlienka. Privolal ma vierou vo mňa som tak vzácna, ale skromná. Tiež som bola vyslaná z druhej mysle poslaná. Vyslala ma druhá bytosť, ktorá hľadá lásky sýtosť. Ja čas spojiť v jeden cit smútok v šťastie obrátiť. Už len postup vymyslieť, aby spojiť dalo sa im smieť. Zamyslí sa uprene a vysloví zasnene, vidím niečo tajomné. Celá šťastím natešená, zdárne našla to čo chcela. Ďaleko sú od seba a tak stúpa do neba. Svoju veľkosť ukazuje blízke hviezdy oslovuje. A vy hviezdy hviezdičky, vytvorte koč maličký. Musím letieť vesmír

Nositeľ

Obraz
Je večer, polo ležím pod dekou pri otvorenom okne, aby som cítil čerstvosť jesenného vánku a mal pocit chladnej hlavy. Akokoľvek sa snažím odvracať myšlienky smerujúce k tebe tak zlyhám. Chcem to, či nie? Chcem, aby si sa vytratila z mojej hlavy aj keď na ňu moc nedávam? Nie, ozve sa z vnútra, nechceš. Kto si? No ja predsa, tíško šepne srdce. Za prvé to nedokážeš a za druhé nemôžeš. Prečo? Pýta sa hlava( mozog). Nemôžeš preto, lebo nedokážeš prestať milovať a nedokážeš preto, lebo ani nemôžeš prestať milovať, šepne zasa srdce. Náš nositeľ by potom žil bezducho. Ja viem v podstate máš pravdu, ale keď ju nemám pri sebe?? Akože nie veď ju nosíš vo mne.! Nemôžem sa jej dotknúť, pohladiť, pobozkať. Dotkol si sa jej niekedy, pohladil, pobozkal? Hej, kývne hlava. Zatvor oči, počuješ? Nie, je tu ticho! Veď práve, ticho. Teraz zatvor oči, ponor sa hlboko do mňa a čerpaj, ale zapoj aj seba, zapoj spomienky, vidíš tam niečo? Vidím. No tak, ty vidíš a ja cítim, teraz si to vychutnáme. Mala modrú z

Mama:

Obraz
  Tvorím túto báseň v práci za pochodu, keď ty ideš do obchodu. Myslíš na nás čo dnes k jedlu? Asi sviečka, isto s knedľu. Nemyslíš tým na seba, buď kľudná dávam pozor na seba. Moje činy dobra skutku vychádzajú z tvojho smútku. Dávno odišiel ti nahor muž života, tvoja láska k nemu je moja odveta. Veď ty si ma v brušku nosila a poprsím kojila. Kŕmila ma vo dne noc, aby som mal v sebe moc. Ja vyrástol som v muža Ty však navždy budeš moja ruža. Sila tvojej osobnosti poznačuje mojich hostí. Ponúkam im srdce svoje, ale z časti je i tvoje. Viedla si ma životom napriek mojím bojkotom. Čo ty si mi rečila moja myseľ priečila. Bol som rebel od mala napriek tomu lásku znať si mi ďalej dávala. Snažil som sa zaradiť davu ľudí podriadiť. Ale nikdy nebol bych to ja, prosím ver mi, mať moja! Verím, že ma pochopíš, Ja to vidím už ma ani neprosíš . Svet ovládla pýcha, zlosť, preto žiť ako iný kážu je moja minulosť. Nepôjdem ja životom, ako väzeň za plotom. Žiť budem si ako chcem systému sa rehocem. Je
Obraz
  Sudca: Som len človek, robím chyby tak ma za ne na kríž pribi. Ak mám takto za ne pykať kľudne budem na ňom vzdychať. Ale s vierou úprimnosti tìšim bolesť bezchybnosti. Si mi sudcom? akým právom prirovnávaš ma k luhárom?! Prečo mám byť súdený niekým kým som nebol videný? Neprešiel si so mnou cestu ani jedným krokom k miestu. Nevidel si moje oči a tak nevieš, či ich pohľad bočì. Ani hlasom nepoctil som tvoje uši a tak nevieš, akým tempom moje srdce bušì. Nepoznáš ma osobne ani činy súkromné. Takto láska javí sa? Nie, to len pravá tvár spod masky zjaví sa. Keď o sebe pravdu napíšem kožu na trh tak vyšlem. Ty mi za to výsmech venuješ tak mi povedz, kam tým smeruješ? Smiešna ti je moja cesta? Tak poď, pozri na ňu z môjho miesta. Nedám ti však moje boty ty cítil by si tŕňu ostré hroty. Nechcem vodiť trápenie tvojej duši bolestivé mámenie. Ja mám úctu, čož ty nie, vie to tvoje svedomie? To ťa kúše v tvojom Ja? Nevinný sa neboja. Ten kto vinu prehadzuje tak sám seba odsudzuje. Som tvoj odra