Je večer, polo ležím pod dekou pri otvorenom okne, aby som cítil čerstvosť jesenného vánku a mal pocit chladnej hlavy. Akokoľvek sa snažím odvracať myšlienky smerujúce k tebe tak zlyhám. Chcem to, či nie? Chcem, aby si sa vytratila z mojej hlavy aj keď na ňu moc nedávam? Nie, ozve sa z vnútra, nechceš.
Kto si? No ja predsa, tíško šepne srdce. Za prvé to nedokážeš a za druhé nemôžeš. Prečo? Pýta sa hlava( mozog). Nemôžeš preto, lebo nedokážeš prestať milovať a nedokážeš preto, lebo ani nemôžeš prestať milovať, šepne zasa srdce. Náš nositeľ by potom žil bezducho. Ja viem v podstate máš pravdu, ale keď ju nemám pri sebe?? Akože nie veď ju nosíš vo mne.! Nemôžem sa jej dotknúť, pohladiť, pobozkať. Dotkol si sa jej niekedy, pohladil, pobozkal? Hej, kývne hlava. Zatvor oči, počuješ? Nie, je tu ticho! Veď práve, ticho. Teraz zatvor oči, ponor sa hlboko do mňa a čerpaj, ale zapoj aj seba, zapoj spomienky, vidíš tam niečo? Vidím. No tak, ty vidíš a ja cítim, teraz si to vychutnáme.
Mala modrú zimnú bundu pri prvom stretnutí a veľmi jej to pristalo. Keď vyšla z dverí a videl som jej vzpriamenú chôdzu a krásny úsmev, ten náš prvý očný kontakt, bolo úžasné na ňu hľadieť. Potom prišlo magické objatie a nemotorná pusa, neopísateľné. Ja viem, cítilo som. Cítilo som žiaru v tvojich očiach, cítilo som tvoje motýle, cítilo som tvoje chvenie. Riadne si ma rozbušil, až som išlo vyskočiť z nášho nositeľa, ale akonáhle sa naše hrude spojili objatím tak som spomalilo, ba až skoro zastavilo od blaha, ktoré mnou prúdilo. Si tak jemné až cítim nositeľove oči. Vďaka, a ty zasa bystrý tak mu tiež pomôž a nevzdávaj sa. Páči sa mi to, ideme ďalej? Mile rado.Ten telefonát! Ten kde na konci hovoru vyšlo prvé milujem Ťa, to si bolo ty, že?! Správne, nečakal si to, ja viem. Poslalo som to v správnu chvíľu, lebo som malo potrebu vypustiť von čo som cítilo. A zjavne ako sme sa dozvedeli časom tak aj jej srdce to prijalo. Nastalo Ticho a položili ste. Hej, zostali sme zamyslene hľadieť a užívali sme si krásny okamih, ona tiež ako sa mi potom vyznala. Bolo to fakt magické ako aj prvé objatie. Pamätáš poštu? Samozrejme, veď sme tam spoločne stáli, sťaby manželia. Hoci sme boli spolu asi pol hodiny. Neskutočne som prežívalo držanie sa za ruky a prúdenie lásky. Krásny moment ako všetko čo v je tebe uložené. Chápem, ty cítiš a ja vnímam. Ty dávaš tomu podstatu a ja tvorivosť. Ja som najskôr odolával ,lebo som vedel to ako môže dopadnúť keď v nás prepukne láska, aj som jej vravel, ale.. Zmohlo si ma, bolo si silnejšie ako ja a podľahol som. Prečo? Prečo si napriek mojím výstrahám zasiahlo tak veľkou silou?! Nemohlo som nechať tak a nečinne sa pozerať ako sa braniš láske, ako sa brániš mne. Nemohlo som odolať jej srdcu, ktoré po mne bažilo. Ja tiež potrebujem lásku, aj keď som láska sama o sebe. Je mi úžasne, že si ma dokázal prijať a viem, že si si užíval aj ty. Ako dopadlo všetko potom je smutné aj pre mňa, viem že si ťažko spracovával jej rozhodnutie, ale musíme ho prijať a zmieriť sa s tým ako to momentálne je.. Podstatné je, že vieme milovať. Vieš, nijako neovplyvnime jej myslenie, nemôžme sa jej nútiť a smútok by nás ničil, nemôžeme trápiť nášho nositeľa aj keď cítime veľkú bolesť. Musíme spolupracovať nie sa hnevať na celý svet a vybíjať si svoj hnev na druhých, oni zaň nemôžu. Môže za to ona!! Nie tak docela, môže len za krok, ktorý sa rozhodla urobiť, lebo jej tvoj náprotivok čo v sebe nosí v tú chvíľu vravel, že nás nechce, cítila vo svojom rozhodnutí správnosť pre seba. Nedala na moju spriaznenosť, bohužiaľ. Spriaznený sme stále, ale odlučený. Naučíme sa spolu vychádzať ja a ty, kroky nášho nositeľa naberú správny smer, ktorý ak budeme spolupracovať bude ten správny. Nezabudni, každý môj pulz dôkladne spracuj tak ako aj doteraz, verím ti. Ja milujem ,ty konaj.. Si môj pán, si moja podstata a vždy budem veriť tvojim impulzom. Poďme už spať, nositeľovi padajú už viečka. Tak fajn, dobrú. Dobrú.
Môžeme sa akokoľvek hnevať na ľudí, ktorí nám spôsobia ranu, môžeme nadávať na celý svet, môžeme si zlosť vybíjať na druhých, ale nijako nám hnev a nespokojnosť milovaného nevráti. Prijmime ich skutky s pokorou a rešpektom k danej osobe. Možno nám nestačia len spomienky, ale vážne musia, lebo dávajú impulz naším myšlienkam a tak aj ďalším našim krokom. Lepšia milujúca spomienka ako prázdne a bezduché telá. Rebel, či nerebel, každý máme srdce. Naučme sa s tým žiť 
Komentáre