Mier

  Kto po bojí volá, nemá ani páru čo znamená láska holá. Holá pravda, česť, cit, rešpekt to ju zdobí, je tak krásna avšak občas bolí, nie však ranou guľky spôsobenou, ale stratou našich blízkych, alebo aj nedôverou. Nechcem vašu ochranu, ktorá dvíha zbrane moci a čo v hlavách strach vyvolá, či už cez deň, či už v noci. Kde je láska prítomná tam netreba ochranu, tam sa ľudia srdcom vzoprú a spoločne povstanú. Ak mám padnúť v boji vymyslenom, nech sa páči, ale s hrdým mojim menom Nesiahnem však po zbrani čo mi možno život zachráni, lebo lásku zabil by som, ktorá útočila s veľkým desom. Des, ktorý Vy mocní vzbudzujete v ľuďoch, čo k nim láska nemá prístup pri vašich silných pudoch. Toto všetko národ bolí viete to, Vy vládne voly? Strkáte sa do rití kde volajú po bití, bez názoru občanov ženiete ich do války a kto sa Vám vzoprieť snaží tak je strojcom kritiky. Nie, to nie je kritika, ale slová pravdy pravej s úctou k láske danej. Láska je cit v ľuďoch, ktorý sa má velebiť a šíriť jej krásu

Duch Vianoc

 Je noc a moje branie na spánok akosi zasa neprichádza. Uvedomujem si, že pokiaľ to zasa nedám von tak jediné čo budú moje oči vnímať je drevený strop nad hlavou.

Otváram môj zápisník a začínam. Ešte pozriem čo za myšlienky tam mám nahádzane za účelom akejsi spojitosti. Nič čo by nadväzovalo na terajší pochod aj keď sú si dosť podobné. Začínam teda odznova.
Je nedeľňajšie doobedie dva dni pred Vianocami. Troška komunikácie s kamarátkou formou správ ,v ktorej spomíname aj ducha Vianoc.
Poznanie a vlastne aj prežitok, že sa vytratil a z tohto sviatku sa stal gìč. Či už je to v obchodoch, médiách, alebo v ľudstve samom.
Rozhodol som sa, že niekam vyrazím, potúlať sa a urobiť si pohodu.
Žiadne obchodné centrum, lebo ich neznášam.
S týmto pocitom sa najem, na chvíľku dám relax a potom vyrazím. Relax sa však prehupol do spánku so snom. Moc som ho nevnímal, iba jeho koniec ako ma naháňa dav ľudí, ale nevedel som prečo. V tom sne mi začne zvoniť mobil. V behu ho vytiahnem, ale nestihnem zodvihnúť. Preberám sa a v tom momente začnem vnímať švih ruky a vidím, ako mobil letí cez pol miestnosti.
Chvíľku sedím a snažím sa zaznamenať čo sa to deje.
Postavím sa, prijmem hovor v ktorom sa ozve kamarát. Ahoj, máš čas? vybehneme niekam.
Jasné, dám sprchu a môžeme.
Zídem dolu a cestou do sprchy vidím mamu ako sa zlato bezmocne točí okolo stromčeku s cieľom omotať svietiaci pás.
Podídem k nej a usmejeme sa, daj ja to urobím. Pozriem dolu na stojan stromku a vidím ako jeho nohy sú zasunuté zvislo namiesto ležmo. Mama sa smeje a hovorí, ako jej to bolo divné, že jej nedrží stabilitu.
Postavím stromček, omotám pás a zvyšok si berie na starosť ona.
Ja dám sprchu ,vyjdem z kúpeľne a sledujem už ozdobený stromček, na ktorom mama prepína blikajúce svetielka so zámerom nájsť ten správny mód. K jej uspokojeniu bez blikania, lebo jej to ťahá oči. Len jemne podsvietenie.
Usmejem sa a idem sa obliecť.
O chvíľku sadám s kamarátom do auta, ktorý mi s ľútosťou oznamuje, že musíme vybehnúť do vzdialeného mesta a obchoďáku niečo vymeniť. Ok, ak tam bude káva, ktorú som nestihol tak tú chvíľu dáko dám.
Prídeme na miesto, odstavíme auto, vojdeme dnu a pozerám ako ide prasknúť množstvom ľudí.
Prejdeme pár krokov a mňa sa zmocný silný pocit beznádeje, úzkosti, závratmi hlavy, ktorú začali zasahovať myšlienky ľudí.
Des, je mi zle vravím si. Neviem ,či toto dám.
So sebazaprením, točiacou sa hlavou, ktorá je plná cudzích slov chtìču ľudí, čo vnímajú len jedno, apokalypsu Vianoc sa ženiem k obchodu na výmenu tovaru. Vybavìme čo treba a s pocitom, že sa ukľudnìm v kaviarni sa v jednej usadìme.
Stále nevnímam okolie, som niekde inde. Kamarát mi rozpráva a ja sa ho snažím vnímať, ale nejde to..
Odvraciam myšlienky preč odtiaľ, vyťahujem niečo pekné, ale stále mi ich narušuje tá pekelná atmosféra.
Rozprávajúci spolusediaci Tomáš, od ktorého som v tom zmätku postrehol iba slová o tom ako by sme sa mohli ísť najesť do reštaurácie v tomto centre, začal vnímať moju neprítomnosť.Pochopil čo sa so mnou deje.
Poď ,ideme odtiaľto, najesť sa môžme v reštike u nás.V tej bude kľud.
Nechávam nedopitú kávu na stole, zaplatíme a odchádzame.
Rýchlo vyberám najkratšiu cestu von snažím sa premotať cez klbká ľudí, ktorí vnímajú len seba a svoj chtìč. Ako keby na svete žili sami a život sa točil len okolo nich.
Prechádzam okolo dvojice stojacu v strede uličky kde stoja ešte ďalší ľudia. V rýchlosti premýšľam, či ich mám preskočiť, lebo pud uhnúť sa ešte nenavštívil ich hlavu. Nie, ani to nemajú v úmysle. Som dva kroky od nich a pán namiesto, aby sa uhol prechádzajúcim ešte vystrčì ruku pred seba s úmyslom ukázať priateľke krásu vo výklade so šperkami. Ruka padla rovno do môjho kroku.
Kapacita mojich myšlienok bola tak veľká, že som si nevedel vybrať reakciu.
Vypol som, je mi to jedno a preletel. Ani som nevnímal, či som sa tej ruky dotkol. Vybehli sme von a chcel som sa nadýchnuť, stále to nešlo. Masa aj vonku a tak ma Tomáš zatiahol bokom na druhú stranu ,kde bol prázdny chodník. Bol asi 20 metrov od centra budovy a začal som pociťovať slobodu, akési vykúpenie.
Z diaľky sme hľadeli na šialenstvo, ktoré sa odohrávalo kúsok od nás.
So slovami ,predali ste Vianoce odchádzame preč.
Vrátime sa do mesta kúsok od nášho bydliska.
Prejdeme námestím kde sa už mesiac konajú vianočné trhy a sadáme do útulnej reštaurácie. v ktorej hrá tichá vianočná melódia.
Objednáme si chutné jedlo a vtedy všetko zo mňa opadá. Najeme sa a navštívime ešte moju obľúbenú kaviareň Dèjá vu. Tu vždy nájdem svoj kľud.
Tomi ma ešte stiahne do malého skromného butiku kde má vyhliadnutý darček pre manželku a zajtra už nebude mať čas ho kúpiť, lebo budú tráviť deň spoločne, keďže dnes musí byť v práci ako inak v obchodnom centre.
Butik je ale zatvorený, mali ho ešte o šiestej na hodinu otvoriť .Je 18:30,ale tam tma ako v rohu. Bezmocne hľadí na dvere obchodu a zo slovami poďme sa kúsok prejsť, snáď ešte príde odchádzame do blízkeho parku.
Rozprávame sa a z jeho úst ide, bože nech pani otvorí aspoň na chvíľku, ked to tam píše. Vravel som žene, že sa veľmi poteší môjmu darčeku.
Kľud ,veď otvorí ma ešte stoličky vonku.
Odvrátim hlavu a v diaľke vidím ako sa v butiku rozsvieti svetlo.
Pozri, no poď.
S úsmevom vkročìme dnu a pýtame si darček, ktorý si Tomi vyhliadol.
Je to železná soška tančiacej baletky, bola fakt úžasná.
Môj úsmev sa ešte viac roztiahol, aká milá skromnosť.
Zavrieme dvere a pokojne odchádzame domov.
Ja dám do seba ešte pár kúskov perníku, popíšem pár správ s pár kamarátmi, ktorý za to fakt stoja a uložím sa do postele.
Myšlienky však neprestávajú a Vy čo čítate tento príspevok už viete, aké sú.
Sú o hľadaní ducha Vianoce. Kde ho máte Vy? Čo ,alebo kto Vám dáva jeho podstatu?
Mne osobne ho dali ľudia, ktorí si dnes na mňa spomenuli, napísali mi a dali mi kus svojho priestoru, dala mi ho večera v útulnej reštaurácii s Tomášom, káva v mojej obľúbenej kaviarni, dala mi ho panì z malého butiku a okamžik so soškou, dal mi ho perník, ktorý napiekla moja mama a v neposlednom rade mi ho dala sama mama a jej úsmev pri jej milom zdobení stromčeka.
Nehľadajme ducha Vianoc v hmotnej podobe, ale v momentoch, ktorè nám dávajú ľudia okolo nás. Alebo aj ľudia cudzí, ktorí nám dajú úsmev na tvári ,lebo tým nám venujú svoju pozornosť. Všetko toto spája najsilnejšie puto ľudstva, je to láska.
A všetko toto nech Vás všetkých sprevádza po všetky dni v roku, nielen v tento krásny sviatok.
Prajem Vám šťastné a veselé Vianoce plné skutočnej pohody.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Rešpekt

Mier

Charakter